Sprav si pohodlie a počúvaj tento príbeh...
Chceš reset svojho tela, duše a srdca? Choď na LARP. Za 3 dni zažiješ životné situácie a emócie, ktoré si nezažil za 30 rokov svojho života. Brutálna nálož na psychiku a vlastné ja. Človek sa ocitne v stredoveku, bez technológie, bez teplej vody, bez čistej spodnej bielizne, bez seba. Vnútorne ho to roztrhá, bez kecov sa ukážu všetky jeho zaužívané rozhodovacie vzorce a potom stredovek roztrhá aj tie. Telo aj hlava uveria, že všetko okolo je skutočné. Že to dievča, čo mu práve zabili pred očami, je jeho malá sestrička. A on plače. Že tá chorá žena v posteli je jeho matka. A on plače znova. Uvedomí si, že zradil dôveru rodičov, keď im ukradol hromadu peňazí. A plače znova. V akej realite sme to boli? Že by bol čas naozaj relatívny? Vezmem si ženu, lebo je to to najrozumnejšie, čo môžem urobiť, pretože rodina to tak chce, a vychovám dieťa, čo nie je moje? Alebo utečiem s tou moslimkou, v ktorej očiach som už teraz stratil celý svoj život? Skús v noci zaspať, keď v kuse myslíš na to, ako sa máš rozhodnúť. Nechceš sa rozhodnúť, a tak znova plačeš. A potom vidíš, ako tá s tým deckom si berie iného a nie teba. A si vlastne rád, lebo on ju skutočne miluje. Ale nemiloval si ju aj ty? A potom sa tá tvoja hnedooká moslimka usmeje poslednýkrát a odpláva bez teba na druhý koniec sveta. Skutočne si prežil lásku svojho života, rozchod a odlúčenie za 24 hodín?
Moje posledné 3 dni v tejto prehnitej pevnosti boli najemotívnejším zážitkom môjho života. Kašľať na prolhaných kráľov a šľachticov a templárov a jezuitov a kašľať aj na 50-tisícovú armádu mamlukov pred hradbami, ktorá nás chce zabiť. Môj postoj? Kill them with kindness!
Ale našiel som tu rodinu. Arménsku. Našiel som tu celoživotných priateľov. Grékov. Vahan, Arsiné, Janna, Tamara, Alexander, Hypoitos, Daphne, Phoebe… a Grétka! Grétka a tie jej tajomné zelené oči! Čo vlastne celú tú dobu hovorili? A čo jej maminka Lydia a jej ryšavé vlasy až po zadok!
A Dawíja! Ona a tie jej veľké hlboké hnedé arabské oči. Celý čas ma vťahovali dovnútra, kamsi do iného časopriestoru. Dal som jej Paridovo jablko sváru a ona mi dala prvý dotyk končekov našich prstov. Dal som jej Tygří oko a ona mi dala ten najkrajší úsmev v Svätej zemi. Dal som jej Slávičí spev, srdce a zem... a ona mi dala nádej.
A čo tá doktorka zo sanitky! Pozrel som sa do jej krásnych modrých očí a jediné, na čo som myslel, bola mladosť a život. Rozprávali sme sa celú cestu. A tá cesta z hradu bola taká rozdrbaná, že šofér nemohol ísť rýchlejšie než pomaly. Vďaka Bohu aj Alláhovi za to! Počas cesty bola aj romantika. Pýtala sa ma, koľko prstov vidím. Ukázala štyri! Celkom dobré, vravím si. Na ošetrovni ma objala! Doktorka zo sanitky ma objala! Ako neskôr správne podotkla Phoebe, to nie je len tak, to je normálne achievement! Odškrtnuté z bucket listu, odškrtnuté zo zoznamu, čo musím v živote dokázať. Sanitku som zažil tiež prvýkrát. Odškrtnuté a raz stačilo.
A čo tá násilná vražda mojich arménskych rodičov, ktorú som videl na vlastné oči? Bola to len predstava?
Môže toto všetko zažiť človek v normálnom živote za 3 dni? Ani Svätá trojica ti tu nepomôže. Situáciu vystihol jeden rytier sediaci na latríne, ktorého som pri jeho činnosti počul povedať len… „Ježíš, Mária, no ty vole!“
A po tom všetkom… keď nepadneš v boji o hrad, keď ťa násilne nezabije niekto z kráľovského dvora, keď prežiješ hneď 3 veľké lásky, rozčarovania a veľké životné sklamania… Po tom všetkom sa proste a jednoducho jebneš hlavou o zárubňu dverí a si naspäť v 21. storočí.
Čo sa to kurva práve stalo?
Valletta, Malta, roku 129*
Tigran sedel pri okne vo svojej čajovni. Sedel a počúval jeden z príbehov Phoebe. Keď príbeh skončil a potlesk utíchol, všetci prosili Phoebe, aby rozprávala ďalej… Dokonca aj Ophelie a jej snúbenec chceli počuť ešte jeden príbeh! On však len tak sedel a zadíval sa z okna. Díval sa na krásne biele pláže, na krásne modré more a obrovský vallettský prístav. Nedovidel tak ďaleko, aby videl Janov, no vedel, že tam je jeho Slniečko spolu s Tamarou. Vedel, že aj oni myslia na neho a už sa tešil, až ich za pár dní pôjde navštíviť a stretne sa tam celá rodina.
Phoebe začala rozprávať ďalší príbeh, no on už nepočúval. Sedel tam len tak a spomínal na vlastný príbeh, ktorý napísal sám život v tom prekliatom Akkone roku 1291.
Len tam tak sedel a pri pohľade na to šíre more hľadal v spomienkach Dawíju. Tá myšlienka ho zahriala. Na tvári sa mu objavil náznak úsmevu. A život plynul ďalej…
Ponaučenie z príbehu
Najväčšia vojna sa nikdy neodohrávala pred hradbami Akkonu. Tie najťažšie bitky sme si odbojovali v tichu, keď sme sa museli rozhodnúť medzi tým, čo od nás chcú iní, a tým, čo v nás kričí naše vlastné ja. Môžeš dostať tisíc rán mečom, ale nič nebolí tak, ako keď sa dívaš na odplávajúcu loď a vieš, že si sa neodvážil skočiť do vody. Ponaučenie z Akkonu je prosté: Rozhodni sa skôr, než ťa stredovek alebo realita prinútia plakať nad tým, čo si neurobil. Achievementom nie je sanitka, ale odvaha žiť svoj príbeh naplno. Jediné, na čom záleží, je to, čo v tebe ostalo horieť, keď zhasli posledné pochodne.
Login Required
Loading login form...