Medvedica, bubny a rock&roll

Medvedica, bubny a rock & roll – deň prvý

Je mrazivý január, sobota ráno a ja vyrážam do lesa hore na kopec k dedovi. Blíži sa víkend a dole v dedine sa už motá kopec turistov. Na hlavnej stanici uprostred koľají stretávam tiež nepochybne turistku, zaostruje svoj foťák a snáď si naše novo-nezrekonštruované nádražie odfotí skôr, než pôjde šalina. V lese je už konečne pokoj, v zime sa sem odhodlá len málo turistov a hore k dedovi nechodí v tomto (ne)čase už nikto. Asi v polovici cesty sa predo mnou zjavili dva ohromné duby, ktoré spadli vedľa seba rovno krížom cez lesný chodník. Prvý som prekonal sťa srnka, no keď som sedel obkročmo na druhom, zaujal ma výhľad do šírej krajiny a východ slnka, ktorý v diaľave chystal krásne ranné predstavenie za sprievodu spevu vtákov zo širokého okolia. Ostal som sedieť, zavrel som oči, nechal teplé lúče nového dňa dopadať na moju tvár a započúval som sa do nádherných tónov vtáčej balady. To som ešte netušil, že túto jemnú melódiu vystrieda už čochvíľa mohutné dunenie bubnov a nasledujúce dva dni sa zmenia na poriadny rock and roll môjho srdca.

Za sebou som počul šuchot. To je kos alebo ďateľ, pomyslel som si, hrajúci sa v lístí. Šuchot prerástol do mohutného dupania a v tú chvíľu som sa zmieril s osudom. Vedel som, že už je zbytočné otvárať oči a posledné chvíle svojho holého života som si hodlal vychutnať s lúčmi slnka na tvári. Krvavý masaker, ktorý malo priniesť moje stretutie s medveďom, ktorý sa v toto chladné ráno vybral rovnakou cestou ako ja, som proste vypustil z hlavy.

Dupot utíchol neďaleko odo mňa a ja som si povedal, že tomuto majestátnemu stvoreniu poprajem aspoň dobré ráno a možno sa mu aj pokúsim vysvetliť, že vážim len 61 kíl a ohlodávanie kostí bez mäsa vlastne nie je vôbec žiadna zábava pre tak veľkého tvora, ako je on. Otvoril som oči, pozrel som sa na medvedicu, ktorá tam stála, a pochopil som, aký neblahý osud ma stretol. Tu nemalo byť roztrhané moje telo, ale moje pohľad na svet!

Nezjedla ma hneď. Asi ju odpudzoval môj vzhľad. Išiel som k dedovi do lesa, a tak som na seba ráno hodil staré tepláky, prepotené tričko, zablátenú vetrovku a holil som sa asi pred dvoma týždňami. Jej prvé zavrčanie bolo plné nevinnosti a láskavosti. V jej očiach som videl, že potrebuje pomoc. Pomohol som jej teda prekonať dva veľké zasnežené duby, aby mohla pokračovať vo svojej ceste. Kam vedie jej cesta? Môžem sa k nej pridať?

Šiel som mlčky za ňou. Zišla z chodníka a nevyšliapanou cestou si to s odvážnym srdcom namierila priamo hore na najvyšší kopec, kde býva môj dedo. Bez problémov vyšla hore. Ja som sa tam akosi vyplazil a karhal sám seba, prečo bez vody, mobilu a s medveďom v pätách behám po zasnežených kopcoch nášho údolia.

Dobehol som ju až na úplnom vrchole, ako sedí a díva sa na krásnu scenériu, ktorá sa pred nami otvorila. Dedo vedel, ako si vybrať miesto pre život s krásnym výhľadom. On tu však nebol a ja som si vydýchol. Snáď šiel do lesa na drevo. Lebo ktovie, ako by zareagoval, keby zbadal medvedicu. Svoj samopal mal vždy poruke. No keď nad tým tak rozmýšľam, on mal medvedice vždy veľmi rád.

Vstala a pokračovala v ceste. Kam ideme? Zamierila smerom k jeleňovi! Cestou tam sa pred nami chodník znova uzavrel a cestu nám zahatali popadané stromy. Toto majestátne stvorenie odo mňa znova žiada pomoc? Chce, aby som ju previedol cez nebezpečné skaly a popadané stromy? Neviem, kto koho viedol. Držal som sa jej. Alebo sa držala ona mňa? Ona mi dodala odvahu ísť ako prvý, a tak sme spoločne prekonali tento úsek.

Prišli sme k jeleňovi. Stál tam tak, ako tam stojí každý deň. Díva sa z vrchu hory na mesto pod ním a čaká, kým sa mu vráti jeho láska. Medvedica jeleňa nepoznala. Videla ho prvýkrát. Pohladila ho. Nepohol sa, nebola to láska, na ktorú tam už veky čaká. Nepohol sa, ale niečo sa pohlo v mojom vnútri. Šli sme ďalej, až sme prišli pred jaskyňu. Chce ísť dovnútra? Čo tam chce nájsť? Opýtal som sa jej, či mám ísť s ňou, a ona prikývla. Vošli sme a nesmelým krokom sme došli až na úplný koniec. No nenašli sme nič. Čo sme hľadali? Niečo v jaskyni alebo niečo v nás? Vyšli sme von a ja som zamieril dole kopcom naspäť do mesta. Teraz nasledovala ona mňa. Cestou sme ešte stretli Lovemakera. Starý buk, ktorý stráži mnohé tajomstvá milencov, ktorí okolo neho chodia. Medvedica ho nepoznala rovnako ako jeleňa. Odkiaľ je? Čo robí v tomto lese? Išli sme ďalej. Prišli sme na kraj lesa a nastal okamih rozlúčenia. Prečo sme sa stretli? Čo sme hľadali? Neviem, no povedal som jej, že ráno pôjdem do lesa, dám si tam raňajky a rád prinesiem nejaký pamlsok aj jej. Na moje prekvapenie súhlasila.

Vydal som sa do mesta. Nevidel som, kam šla, a ani mi nenapadlo ju sledovať. Veď sa snáď stretneme zajtra ráno…

Lenže život má zmysel pre humor. A niektoré veci proste nevymyslíš. Aj keď priznávam, nebol som v tom úplne nevinne. Myšlienka je najväčšia sila na svete. Je to skutočná sila rovnako ako energia, slnko, magnetizmus atď. Je to tvorivá sila. A keď je myšlienka vyslaná do vesmíru z čistej lásky, z čistého srdca a je pravdivá, tak ju život spracuje a myšlienku vám premietne do vášho sveta. Občas to ale nemusí byť presne tak, ako ste si to predstavovali. Je to ako keď žiadate džina, aby vám splnil tri želania a on vám ich doslova splní, no svojím vlastným, tak trochu zvláštnym, vtipným či úchylným spôsobom.

Moja myšlienka bola malá, skrytá hlboko v vnútri a taká nevinná. Vedel som, že medvedicu snáď stretnem zajtra na raňajkách. No tajne, skromne som si želal vidieť ju ešte dnes. Len ísť naproti sebe po ulici, možno sa usmiať a možno sa aj pozdraviť. Nič viac. Chcel som ju len raz na malú chvíľu vidieť. Potom som to pustil z hlavy. No myšlienka už evidentne žila vlastným životom.

Volal mi niekto, nech sa s ním stretnem v parku, že ideme na koláč a kávu. Reku dobre, idem. Vošli sme do kaviarne, bolo plno, pohľadom do očí sediacich som hľadal miesto, no nikomu sa ešte nechcelo von do mrazu. Zrak mi stúpol hore k baru a tam stála ona! Ako to, že je tu? Ako to, že ju nikto iný nevníma tak ako ja? Prečo ju tam nechajú stáť? Videl som v jej pohľade zarazený výraz a otázku: Čo tam robím? Sledujem ju snáď? Nesmelo som ju pozdravil a ušiel odtiaľ preč.

Zima, mráz a nečakaná ranná turistika s medvedicou ma vyčerpali a moje telo bolo akési skrehnuté. V takej chvíli je najrozumnejšie hodiť ľadovú vodu na rozpálené kamene a nechať všetky myšlienky, nech sa vyparia. A tak som si večer vychutnával relax v miestnej saune. Asi po treťom kole už bola myseľ prázdna a voľne poletovala s parou po okolí. Keď mi už teplo stúplo do hlavy, bol čas na ľadové jazierko. A že bolo tejto zimy naozaj ľadové! Schladil som sa a vo všetkej obnaženosti vyšiel von, keď okolo prechádzala medvedica aj so starou medvedicou! Srdce sa mi zastavilo a prvá myšlienka bola, že ak ma uvidí, tak si bude myslieť, že ju zasa sledujem, tak ako som to čítal v jej pohľade v kaviarni. Uvidela ma. Čo som mal robiť? V rozpakoch som pozdravil: „Dobrý večer, dámy.“

Omotal som si kus látky okolo bedier a šiel za nimi v úžase nad zistením, že medvedica je ešte vlastne len mláďa! Stará medvedica si ma všimla a mala evidentne veselú náladu. Cítil som z nej pokoj, bezprostrednosť aj lásku k dcére. Tú mi dala najavo hneď pri ďalšom zavrčaní, ktorým mi bez akýchkoľvek pochybností oznamovala, že jej dieťa už má svojho medvedieho partnera prideleného. No už s jemnejším zavrčaním dodala, že človek pomaly zabudol na kontakt s prírodou a zvieratami, a tak môžem s mojou novou medveďou kamarátkou byť aspoň… kamarát. Že to určite prírodnému kolobehu neublíži. A tak sme si s mojou novou kamarátkou potvrdili zajtrajšie raňajky a išli každý zase svojou, aj keď vlastne celý deň spoločnou cestou.

A pretože život má zmysel pre humor a aby bolo moje nechcené sledovanie už úplne dokonané, tak som obe medvedice stretol ešte na mýtine pri odchode zo sauny. Iba som ich pohľadom vyprevadil a tváril som sa, že tam určite nie som a nesledujem ich, ako sa určite domnievali.

V noci prišiel spánok, no kratší a nepokojnejší než po iné noci. Myšlienky blúdili stále kamsi do lesa k dedovi, k jeleňovi, do jaskyne…

Medvedica a hrad – deň druhý

Nedeľa ráno. Krásny slnečný deň a ja som si veselo s úsmevom na tvári vykračoval do lesa. Vo vrecku som mal nejaké to lesné ovocie, lekvár a orechy. Aspoň to som si myslel, že medveď ocení na raňajky. A vlastne som mal aj pravdu, až na to, že ako sa ukázalo neskôr, medvedica mala alergiu na orechy, a tak som ich zjedol sám. Sadli sme si v lese pri starej kaplnke so soškou Panny Márie. Dlho som nebol v nedeľu ráno v kostole. Miesto bolo čarovné tak ako samotný okamih. Stará soška Panny Márie nám žehnala jedlo, potok nám vyhrával svoje vodné melódie a vysoké prastaré borovice sa dívali na príbeh, ktorý sa odohrával pod nimi. Koľko príbehov za storočia ich života už videli? Tušili, čo medvedica hľadá a akú úlohu som v tom mal zohrať ja? Stromy sú múdre. Všetky sú prepojené. Vedia viac než ľudia. Strážia nás. Strážia našu zem. A strážia všetkých pocestných. Tak ako strážili aj nás v to ráno pri kaplnke.

Staré veci majú istú magickú silu. Energiu, ktorú vyžarujú do okolia. Tak ako ten starý hrad neďaleko kaplnky, ktorého zašlá sláva stále čaká na svojich nových obyvateľov. Terajšími obyvateľmi sú len potkany, hmyz a bezdomovci. No a na malú chvíľu v čase sme sa jeho obyvateľmi, alebo skôr návštevníkmi, stali aj my dvaja – medvedica a ja. Niečo ju tam lákalo, tak ako do tej jaskyne včera. Nájdeme tam niečo? Neviem, no idem prvý s odvahou nadobudnutou len vďaka mojej novej majestátnej huňatej kamarátke. Komnata za komnatou, poschodie za poschodím. Všade len zima, neporiadok a smrad. A predsa akési vzrušenie. Vzrušenie z toho, že sme prišli do cudzieho kráľovstva, kráľovstva padnutých ideálov, dávno zabudnutého, ale predsa tajomného. A znova sa vynára tá známa otázka. Nájdeme na tomto pochybnom mieste z inej dimenzie času niečo? Niečo vo vnútri? Niečo v nás? Nakoniec sme to našli vonku. Hore na streche hradu. Teda našli sme aspoň niečo…

Nový pohľad na svet, ktorý poznáme. Dívali sme sa zhora, z výšky, z miesta plného energie. Videli sme miesta, kde sme boli, videli sme ich z inej perspektívy. Videli sme aj seba samých aspoň na chvíľu z inej perspektívy? Čo keby sme tam takto spolu stáli v tom roku 1930? V lete, v plavkách alebo možno nahí a podstupovali slnečnú terapiu?

Aj dnes prišiel čas lúčenia. No zajtra už nebudú žiadne raňajky pri kaplnke. Na kraji lesa sme stáli ja a medvedica. Aby nám život zdôraznil, že je posvätná nedeľa, tak nám ešte zoslal mníšku. Zjavila sa odrazu vedľa nás a na moje prekvapenie si všimla aj medvedicu. Avšak situácia ju vôbec neznepokojila, s pokojom stoika nás so širokým úsmevom pozdravila a šla ďalej svojou cestou konať svoje anjelské poslanie k ďalším bytostiam v lese. Prečo k nám prišla a čo nám dala? Zvláštna a duchovná nedeľa. Objal som ju. Medvedicu, nie mníšku. Mníška už bola preč. Objal som ju krátko, ale silno. Tak ako som to cítil. Aj ona ma objala medveďou silou. Objatia sú fajn! Prišlo mi ľúto, že trvalo tak krátko! Potreboval som ho. Potreboval by som ešte jedno. No medvedica odišla do iného lesa.

Ale život nám aj v tento deň doprial ešte jedno letmé stretutie. O čosi neskôr. Len tak na diaľku som ju zahliadol v diaľave na kopci prechádzať. Videla ma. Venovala mi posledný úsmev na tvári. Smialo sa aj jej srdce? Verím, že áno.

Nezáleží na tom, kým sme boli a kým budeme. Žime v prítomnosti. Buďme vnímaví a otvorení tomu, čo nám život ponúka v každom okamihu, a buďme pripravení prijať jeho výzvy. Lebo len tak zakúsime novú skúsenosť. A nech naše kroky vždy vedie láska. Láska k sebe samému, láska k ľuďom, k zvieratám, k prírode a láska k Bohu. A nech jediným prikázaním, ktoré nám bude k životu stačiť, je „Miluj“. Proste miluj a nerieš, či má tvoj partner kožuch alebo alergiu na orechy.

Niekedy musíš vyliezť na strechu rozpadnutého hradu, kde je len zima, bordel a smrad, aby si uvidel svoj svet z novej perspektívy.

Sme len bytosti, ktoré sa potrebujú držať, kým prekonávajú nebezpečné skaly.