Levíča

Sú proste také tie dni, keď sa všetko serie. Keď ťa všetko serie. Dokonale. Systematicky. V ten deň sa jeden hasič hodinu a pol zbližoval s Georgom, a ten mu vo finále aj tak nedal. V ten deň sa jednému testerovi pod rukami rozbíjalo všetko, čo sa dalo. A otázka visí vo vzduchu – mohol by ďalší pár testerských rúk, možno ženských, zmeniť smer tejto kozmickej katastrofy?

Keď takýto deň dosahuje dno je dobré dať si pohybovú medicínu.

Prvý krok. Druhý krok. Telo nachádza rytmus.

Basy rezonujú priestorom a niečo hlboko vo vnútri sa prebúdza. Vnútorný vesmír sa roztancuje v súlade s tým vonkajším. Odvaha rastie s každým úderom.

Tanec vo dvojiciach. Občas smelý, viac nesmelý, ale vždy s vnútornou túžbou preskúmať niečo nové. Taký bol prvý tanec s testerkou.

A zrazu – pôrod.

Na svet prichádza malé levíča. Otvára oči v tomto podivnom svete plnom svetiel a zvukov. Jeho prvá myšlienka nie je o strachu alebo prežití. Je o dare. Zo všetkého najviac chce tomuto svetu tam vonku odovzdať svoje srdce. Srdce, ktoré mu naplno bilo a bolo pripravené objavovať svet tam vonku. Bol to neskonale krásny pocit. Cítiť a vnímať narodenie inej bytosti, iného druhu.

Ležali sme vedľa seba.
"Videl som levíča," poviem jej.
Jej oči, plné neistoty aj záujmu, na chvíľu hľadia do mojich.
"Ja mám v sebe strach," prizná.

Je aj ona levíčaťom? Tvorom, ktorý chce objavovať, no ešte váha na okraji známeho?

Chcel som sa jej dotknúť. Len tak. Zľahka, ako keď sa jedna bytosť dotýka druhej s pocitom, že si rozumejú. Objali sme sa.

Deň, ktorý začal zrútením sveta, končí súznením dvoch testerských duší.
Krátko. Krehko. Ale skutočne.

Aj takéto večery sú. A vďaka za ne.

V hlbinách každej duše sa neustále rodí malé levíča.

Niekedy ho ignorujeme. Utišujeme jeho vrčanie, keď sa hlási o slovo.

"Nie teraz," hovoríme mu. "Nie je vhodná doba.."

Ale levíča je trpezlivé. Čaká.

A keď prídu tie vzácne okamihy – chvíle, keď staré kože padajú a nové rastú, keď naše srdcia bijú silnejšie než strach – vtedy levíča vstáva.

Vtedy sa stávame odvážnymi prieskumníkmi svojho života. Vtedy sa odvažujeme tancovať, aj keď nepoznáme kroky. Vtedy sa odvažujeme dotýkať, aj keď nevieme, či dotyk opätujú. Vtedy sa odvažujeme byť zraniteľní.

A to je možno to najväčšie dobrodružstvo zo všetkých – keď levíča s hlavou vzpriamenou a krokom neistým vykročí vpred a nechá svoje srdce otvorené.

Pretože každý z nás je tým levíčaťom. A svet čaká.